Tri (ne)vyžiadané pamätníky

Autor: Richard Gregor | 28.8.2012 o 12:22 | Karma článku: 6,55 | Prečítané:  1133x

Čo spája súsošie Cyrila, Metoda a Gorazda, kulisu neologickej synagógy a sochu Stalina? Je vôbec možné nájsť spoločný menovateľ pre takéto heterogénne spojenie?

Pre začiatok nám postačí miesto a čas – Bratislava, leto 2012 – a to, že všetky tri objekty na seba viažu sui generis „bulvárne“ kauzy. Súsošie vierozvestcov, navrhované k osadeniu na Hurbanovom námestí je bulvárom samo o sebe, pretože je ideovo zastaralé a výrazovo nekvalitné. Jeho formálnu disproporciu navyše hravo demaskuje každý lepší sochársky praktik. Kulisa neologickej synagógy na Rybnom námestí je žiaľ len zmenšeninou pôvodnej architektúry a napriek podpore významných štátnych, súkromných a mediálnych subjektov nebola sprístupnená načas. Štvormetrovú sochu Stalina, vystavenú pred Slovenskou národnou galériou v rámci jej marketingovej stratégie k výstave umenia obdobia „sorely“ 1948–1956, neznámy páchateľ polial dňa 23.7.2012 červenou farbou.

O niečo zásadnejšie prepojenie sa nám ukáže, keď si uvedomíme, že sa vo všetkých prípadoch jedná o morálne a hodnotovo jasne definované skutočnosti, ku ktorým sa nám tieto tri „monumenty“ svojimi vlastnosťami viažu. Teda to, že napriek rozpakom vôbec nejde o kontroverzné diela. Ich hodnotové znamienko je totiž jednoznačné – či negatívne, alebo pozitívne –, ale nespochybniteľné. Nikto predsa nespochybňuje význam kresťanských vierozvestcov ani to, že si zaslúžia sochy – rozhodne boli a sú v poradí pred Svätoplukom. Rovnako, nikto nespochybňuje potrebu pripomínať zločiny fašizmu a Holokaust, v Bratislave naviac podčiarknutý arogantnou asanáciou celej štvrte vrátane svätostánkov v rámci „urbanizmu“ bratislavského podhradia. A na stalinizmus sa zas nikto, ani z radov porevolučných politických extrémistov neodvoláva a nikdy neodvolával. (Neohovoriac o štýle Stalinovej strnulej sochy, ktorý u nás nikdy nemal trvalejších prívržencov – rozhodne nie medzi mienkotvornými sochármi.) Na rozdiel od postoja napríklad k čechoslovakizmu, k otázke slovenskej autonómie v rámci prvej Československej republiky, postoja k tzv. slovenskému štátu 1939–1945 a k viacerým jeho protagonistom, na rozdiel od postoja ku komunistickému pozadiu Slovenského národného povstania, a neskôr napríklad k Dubčekovmu pôsobeniu na čele KSČ atď., t.j. témam, ktoré rozdeľujú nielen laikov ale aj historikov, máme náš postoj k uvedeným trom kontextom z morálneho hľadiska jasný a vyprofilovaný.

Jediným problémom sú tak vo všetkých troch prípadoch prostriedky, ktoré boli zvolené k artikulácii zložitých, komplexných a možno tiež povedať, že národne kľúčových problematík. Nevhodné stratégie nie sú ani v jednom prípade vedené zlými úmyslami, neúprosne však svedčia o status quo nášho verejného priestoru a o zjednodušenom zmýšľaní o ňom – o jeho živelnom kreovaní a nerozvážnom ovplyvňovaní, prenesene tým o nás samotných, o vnímaní našej minulosti a jej vzťahu k súčasnosti a naopak.

Pozadie všetkých troch prípadov tvoria iniciatívy v kultúrnom a spoločenskom zmysle silových, možno dokonca povedať, že ideologicky vyhranených subjektov. Súsošie vierozvestcov iniciovala Matica slovenská a Konferencia biskupov Slovenska. Kulisu synagógy už dlhšie avizovala Židovská obchodná komora. Sochu Stalina z depozitára Múzea mesta Bratislavy „exhumovala“ Slovenská národná galéria, čiže prenesene štát. Paradoxom je, že sa štyrom inštitúciám, ktoré možno nazvať mienkotvornými (minimálne) vo vzťahu ku svojim komunitám, pritrafilo v rovnakom čase vytvoriť kontroverziu z nekontroverzných tém. Ako sa im to podarilo? Svojim spôsobom stratou obozretnosti spôsobenou zníženou schopnosťou sebareflexie a neprítomnosťou konštruktívnej kritiky.

Iniciátori súsošia preň ad hoc vybrali miesto v centre Bratislavy. V budove Magistrátu si prenajali priestor na prezentáciu výsledkov verejnej súťaže, ktorej tému zadali ako figuratívnu – lebo sú presvedčení, že nemožno inak vyjadriť historickú postavu, než figúrou. Týmto vytvorili ilúziu, že sa jedná o verejnú akciu a verejný záujem – pritom však išlo o umelý konštrukt, a na pozadí nedokonalosti systému (napr. na možnosti vystaviť čokoľvek práve v Primaciálnom paláci) vytvorený rafinovaný nátlak. Verejnosti sa tak pokúšajú vnútiť gigantický bronzový objekt, ktorý nie je ničím iným, než vyznavačskou animáciou bez akéhokoľvek zažitia a precítenia, a už úplne bez znalostného, myšlienkového a intelektuálneho zázemia. Z formálneho hľadiska je zas pomerne ťažké aj tých nerozhodných vopred presvedčiť, že keď sa z modelu stane veľká a nákladná bronzová socha, už bude neskoro na otázky, prečo svätci vyznievajú s malými hlavami zospodu smiešne. (Spomeňme na problém z modelu len ťažko čitateľnej dominancie genitálií Svätoplukovho koňa.) Keď bratislavská staromestská poslanecká Kultúrna komisia tento nápad svojim vyjadrením uzemnila, odvolali sa iniciátori na magistrát, naivne sa domnievajúc, že on sám môže rozhodnúť – takto sa bipartita Staré Mesto a Veľká Bratislava ukázala ako cenná opora jednoduchej slušnej logiky.

Neologická synagóga na Rybnom námestí je 60% modelom pôvodnej stavby, kulisou na zhodnom mieste. Od samotného začiatku tohto projektu žiaľ nebol jasne špecifikovaný zámer jej činnosti a rozvojaschopnosť, okrem vágne pomenovaného kultúrneho zamerania (napr. výstavy umeleckých sklárov). Nepriamy účel byť pamätníkom, ktorý sa napĺňa viac, než priľahlou Lukáčovou sochou a je plne legitímny, nikto nikdy verejne nedeklaroval. V interiéri môžu diváci sledovať, stále dookola, tú istú slučku dokumentárnych filmov, o ktorých sa nedozvieme, kto, ako, a kedy ich autorsky zostrihal. Film preto napriek divákovej najlepšej vôli vyvoláva otázky o tendenčnosti. Stavba v tejto podobe žiaľ predstavuje bezzubý monument, ktorý síce je unikátnym príspevkom geniu loci, ale podstatne slabším, než by mohol, pri troche sústredenej dramaturgickej práce (otvorenosti a odvahy) byť. Možno povedať, že rekreačná úroveň prevážila potenciálny efekt zimomriavok.

Diktátor Stalin na Štúrovom námestí pôsobí ako bodrý báťuška, čo je bez adekvátneho označenia len ťažko prijateľná relativizácia hodnôt, tak trochu na hranici populizmu. Úplne chápem reklamné pokušenie, ktoré kurátorku viedlo k jeho osadeniu, tomu sa naozaj ťažko odoláva, ale súhlasím s Michalom Moravčíkom (SME, 24.7.2012), že socha mala byť vo vnútri galérie, a že mal byť vytvorený extra „kontext“, ktorý by bol jasným vyjadrením postoja. Ide o trvalý a ťažko vyriešiteľný problém galeristiky: akým spôsobom kriticky prezentovať nejaký negatívny fenomén, keď zároveň vystavením a priori dôjde k jeho vyzdvihnutiu? Ak sa však galéria odhodlala k takémuto kroku, musela počítať s možnou reakciou – obzvlášť keď si spomenieme na archetyp červených rúk Bártfayovho Gottwalda na Námestí Slobody v roku 1989, ktorý rozhodne nemožno nazvať vandalstvom. Neschvaľujem žiadne poškodzovanie umeleckých diel, ale to, čo sa stalo, bolo a je vedľajším efektom riskantnej hry so „sorelou“.

Stále u nás len málo platí premisa, že v dielach určených pre verejné priestranstvo musí byť obsiahnutá trvalejšia pravda, nielen náhoda či nálada, alebo dokonca iba snaha, reklama či zábava. Výtvarná obec si svojim podielom sama môže za to, že väčšinou nemáme osadené kvalitné sochy, keďže jediní, kto ich vznik iniciuje sú spravidla subjekty, ktoré nevedia posúdiť ich umeleckú kvalitu a geopolitickú adekvátnosť. Na druhej strane sa tu udiali tri mimoriadne zaujímavé kauzy, ktoré nás (nielen) v uvažovaní o verejnom priestore rozhodne posúvajú ďalej. Je potešujúce, že sa nebrodíme v stojatých vodách, a že naše kultúrne „laboratórium“ začína mať skutočné znaky plurality hodnotných i mylných nápadov, iniciatív a nazeraní na ne. Je to cenné dokonca aj napriek naivnému štádiu, v ktorom sa celá táto problematika zatiaľ nachádza.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?