Fascinácia fašizmom a fascinácia stalinizmom

Autor: Richard Gregor | 3.10.2012 o 10:08 | Karma článku: 4,47 | Prečítané:  1166x

Poznámka k prijatiu bratislavskej výstavy Prerušená pieseň. Umenie socialisticého realizmu 1948-1956 (Slovenská národná galéria, 29.VI.–21.X.2012, kurátorka Alexandra Kusá)

Fascinácia fašizmom je známa esej Susan Sontagovej, ktorú napísala v roku 1974, a ktorú si náš čitateľ môže prečítať v českom vydaní jej knihy Ve znamení Saturna (Paseka, 2011). V tejto kapitole podrobuje prísnej ale vecnej a logickej kritike vtedy čerstvú knihu fotografií afrického kmeňa Núbiov od nemeckej filmárky Leni Riefenstahlovej, dokazujúc, že nikdy neopustila estetiku a filozofiu nacistického pohľadu na kult tela. Vieme, že sa k jej menu viaže kontroverzia ohľadom jej oslavných dokumentov z čias Tretej ríše: Triumf vôle (1935) a Olympia (1938), pre ich vysokú kvalitu a zároveň tendenčnosť. Cez tému Riefenstahlovej, ktorá začiatkom 70. rokov 20. storočia zažívala (opäť kontroverznú) „renesanciu“ záujmu o svoju osobu a tvorbu (napríklad zo strany feministiek), sa Sontagová prepracúva k rovnako aktuálnej téme fascinácie estetikou fašizmu v súdobej liberálnej západnej spoločnosti, ktorú opiera o nasledovné úvahy:

 

- netvrdí, že by nacistická minulosť tvorkyne filmov prestala ľuďom vadiť, ale hovorí, že na nej nezáleží; že liberálna spoločnosť nebude riešiť takúto otázku direktívne, ale že o nej „rozhodnú cyklické zmeny vkusu“

- spomína aktuálnu výstavu nacistického maliarstva a sochárstva v nemeckom Frankfurte (prvú od konca vojny), ktorá dosiahla obrovskú návštevnosť a zároveň nevzbudila takú vážnosť, ako organizátori predpokladali: „dav“ sa koncentroval najmä na odlišný štýl doby 30. rokov – napríklad na masívny a „erotický“ art deco

- príťažlivosť nacistického umenia delí podľa cieľových skupín: u nekultivovaného (nemeckého) publika ju vidí v „prostote“ umenia, v jeho „figuratívnej povahe, emocionálnom náboji“, anti-intelektuálnosti atď.; jeho atraktivitu pre vzdelané publikum naopak vidí ako dôsledok „lačnosti, ktorá chce exhumovať všetky štýly minulosti, obzvlášť však tie, ktoré boli stavané na pranier a zahrnuté posmechom“

- zároveň nacistické umenie vníma nielen ako „afektovane moralizujúce, ale predovšetkým v šokujúcej miere umelecky slabé. Práve preto jeho rysy ale publikum vyzývajú, aby sa naň dívalo s vedomým a posmešným odstupom, ako na svojho druhu pop-art.“

 

Dôležité ešte je, že Sontagová považuje Riefenstahlovej film Triumf vôle za reprezentáciu „zavŕšenej radikálnej premeny reality: premeny histórie na divadlo“; v totožnom divadle, ako píše neskôr, sa rovnakým spôsobom predvádza vôľa fašistickej ako aj komunistickej politiky: „v dráme predáka a chóru“.

 

Na pozadí oslavného prijatia výstavy Prerušená pieseň. Umenie socialisticého realizmu 1948-1956 (Slovenská národná galéria, 29.VI.–21.X.2012, kurátorka Alexandra Kusá), ktoré, dokonca s dávkou sentimentu a nostalgie odznelo v médiách rôznych druhov, som si uvedomil jednu opomínanú stránku „divadelného“ aspektu socialistickej histórie Československa. A totiž tú, že už v období po roku 1968 bola problematika 50. rokov čoraz viac z určitého ohľadu tabu – socializmus nie veľmi ochotne pripúšťal svoju omylnosť (ergo kritiku), a medzi ňu rozhodne patrila napríklad (na Slovensku akosi tichšie) prebehnuvšia kritika stalinizmu a tiež „výstražný“ fakt, že náš normalizačný prezident Gustáv Husák bol v rokoch 1951–1960 väznený (a v roku 1963 rehabilitovaný) a isto aj ďalšie okolnosti. Možno teda v istom zmysle povedať, že 50. roky sa ako téma už počas obdobia „reálneho socializmu“ do určitej miery ignorovali, čo malo za následok ich dejinné umŕtvovanie. Z tohto stavu narkózy vyčnievali iba pripomínané štátne sviatky, cez učebné osnovy memorované suché historické fakty (sám som tieto paradoxy zažíval ako žiak základnej školy v 80. rokoch) a pomerne široký vizuál, tvorený okrem niekoľkých filmov predovšetkým výtvarným umením (nachádzajúcim sa najmä v zbierkach galérií). O umelecké tvaroslovie stalinizmu mi v tejto chvíli ide – ironicky som si náš vzťah k nemu (v názve) pomenoval fascináciou stalinizmom.

 

Rovnako, ako Sontagovú niekedy okolo roku 1974 vo Frankfurte, aj nás v roku 2012 v Bratislave prekvapila nekritickosť rovnako u bežného, ako aj (až na výnimky spomedzi špičiek) u vzdelaného diváka výstavy; nekritickosť vo vzťahu k výtvarnej produkcii jednej z najtragickejších etáp našich dejín. Znamená to presun problematiky z jednej do druhej zóny nášho myslenia – z tej, v rámci ktorej sme ešte boli historicky obozretní do „vyriešenej“, neznepokujujúcej, ahistorickej a neutrálnej. Dôvod nostalgického či sentimentálneho pocitu samozrejme nehľadajme vo fascinácii stalinizmom, ale v romantickej sebaprojekcii do stalinizmom generovaného obrazu umelého idylického (pseudo)šťastia, spojeného s rurálnou poetikou individuálnej nekompetentnosti nášho nikdy nekončiaceho detstva v spoločnosti, ktorá stavala predovšetkým na falošných istotách. Sorela (=soc-realizmus) poskytovala falošnú istotu (pravdivého) zobrazenia, a tá sa dnes pri troche fantázie redukuje na kvázi-pop-artovú či rozprávkovú ilustráciu. Osobitne to platí v súvislosti so spomínanou tabuizáciou niektorých mimoriadne významných faktov z 50. rokov: umelecký či neumelecký obraz sa tým oddelil dokonca aj od ideologickej tendenčnosti sebou zobrazovaných dejín a stal sa ešte za svojho života príbehom, rozprávkou – už spomínaným divadlom.

Čo nám v našej (milosrdne?) selektívnej pamäti zostalo z ikonografie sorely, umenia či ne-umeleckého vizuálneho tovaru 50. rokov? O istom podiele produkcie referuje výstava Prerušená pieseň; je to napríklad:

 

- kultivovaný realizmus – rozvinutosť československej výtvarnej tradície sa totiž nedala ideológiou len tak ľahko prebiť – práve jej kultivovanosť redukujú tí menej znalí dejín na úprimnú idylickosť výjavov, s ktorými sa na výstave stretli

- tematizácia každodennej životnej banality – na tomto povinne pozitívnom zobrazení, v ktorom všetci ako herci v divadelnej hre radostne animovali je dodnes (hoci v podvedomí) vyformovaný umelecký vkus relatívne veľkej časti obyvateľstva (dokonca vrátane cirkvi) – mnohé porevolučné cenzorské pokusy voči výtvarnému umeniu majú spoločný menovateľ odmietania zložitejších metafor

- československý filmový týždenník – ideologická koláž krátkych správ, ktorý sa vo svojej dobe premietal pred filmovou projekciou v kinách; po revolúcii bol súčasťou pravidelného televízneho vysielania a dodnes tvorí arzenál dobových kuriozít (bez výstražného znamienka)

- odťažitá predavantgardná „romantika“ čierno-bielych filmov, dokumentujúcich prvé zaznamenané momenty nestorov slovenského herectva – atď.

 

Pozrieť sa na aktuálnu situáciu cez kritériá Susan Sontagovej zo začiatku 70. rokov 20. storočia vyhovuje môjmu už skôr (v texte do katalógu k výstave Nulté roky, PGU Žilina 2011) artikulovanému presvedčeniu, že k pochopeniu aktuálnej doby sa potrebujeme spätne napojiť na umelo prerušené slobodné dianie tesne pred a na začiatku normalizácie (vo výtvarnom umení sa jedná o rok 1972) – niektoré vtedy aktuálne vývojové kroky (zlomy aj precitnutia) zažívame v rovnakej či podobnej miere (u nás až) dnes. Sontagová vo finále svojho textu zhmotňuje „abstraktnú“ fascináciu fašizmom do konkrétneho príkladu, a to prenosom systému znakov do nového kontextu. Odkazuje totiž na objavenie sa nacistických znakov (uniforiem a podobne) v estetike sadomasochizmu, ktorý považuje za „najkrajnejší výbežok sexuálneho prežívania. Je to stav, kedy sa sex stáva najrýdzejším sexom, odlúčeným od osobného vedomia, medziľudských vzťahov i lásky.“ A, čo je ešte dôležitejšie, tento kontext na inom mieste intepretuje: „Módna posadnutosť nacistickými atribútmi (...): je to odpoveď na tiesnivo doliehajúcu slobodu výberu v oblasti sexu (aj v ďalších záležitostiach) a reakcia na neznesiteľne vystupňovanú individualitu: nie je to repríza niekdajšieho zotročenia, ale skôr generálka na zotročenie budúce.“

 

Uvedený príklad sa v súvislosti tohto textu môže na prvý pohľad zdať pritiahnutý za vlasy, ale pre mňa je v tejto chvíli dôležité, že nazerá na jeden z podstatných parametrov kultúry 70. rokov – ku ktorým sa snažím sekundárne obrátiť pozornosť. Cez výstupy prebiehajúcej/doznievajúcej sexuálnej revolúcie 60. rokov totiž reaguje na „neznesiteľnú“ extrémnosť individuálnej slobody (výberu v najrôznejších oblastiach života). Podľa nemeckého psychológa Jürgena Williho sa ako výsledok sexuálnej revolúcie nenaplnila žiadna z dobových apokalyptických vízií zániku dovtedajších štruktúr spoločnosti. Skôr naopak, nastal návrat k tradične definovaným modelom, len dobrovoľne – t.j. bez potreby doktríny štátu či cirkvi. Domnievam sa, že toto je do značnej miery situácia, ktorú my zažívame (isto nie totožne, ale v porovnateľnej a v niečom dokonca gradovanej miere) až dnes. A rovnako si myslím, že naše kolektívne vytesnenie funkcií zločinného režimu iniciačne podpísaného pod vystaveným segmentom vizuálnej produkcie na výstave obdobia stalinizmu, je spôsobené práve touto (hoci už poučenejšou a preto trochu inou) extrémnosťou individualizmu. Priestor tu dostáva náš reálny pluralizmus a liberalizmus, ktoré možno merať na základe záujmu (našej spoločnosti okrem iného) o stále relatívne odťažitú oblasť vizuálneho umenia. Je iné operovať pojmami pluralita a tolerancia, a iné je ich reálne uplatňovať (vnútorne sa nimi ako princípom riadiť). A, paradoxne, kauza „umenia“ a umenia 50. rokov, ktoré si to vôbec nezaslúži, je vzácnym príkladom, kedy sa tak vo vzťahu práve k výtvarnej produkcii deje. Prečo je tomu tak?

Spomínal som už idylickosť, ktorú si možno do obrazov (v závislosti od nášho sociálneho zázemia, pôvodu či prežitej osobnej histórie nás a našich blízkych) naprojektovať – to je jeden z dôvodov: zvýrazňuje sa tak v dejinách trvalý romantický aspekt niektorých žánrov výtvarného umenia. Iným dôvodom môže byť nadobudnutie historickej hodnoty aj u objektov, ktorých umelecká hodnota nie je nijak zásadná; historická hodnota je na prvý pohľad odčítateľná v odlišnosti vizuality „dobového štýlu“. Magnetom môže tiež byť spomínaná anti-intelektuálnosť a figuratívnosť, tieto aspekty netreba nikdy u masového publika podceňovať. V kontexte Sontagovej je však treba pridať závažnejšie otázky: spoľahnutie sa na možnú „cyklickú zmenu vkusu“ v čase, kedy trh s umením „zaberá“ stále širšie územia (dokonca aj tie, ktoré boli ešte prednedávnom nemysliteľné), a tiež „posmešný odstup“, ktorého terčom môže byť novo-inaugurovaný typ socialistického „popu“, ergo pop-produkcie, medzi ktorú tiež spadá čoraz viac z našej kultúry.

 

Je každopádne vecou našej individuálnej arbitrárnosti a slobody ako prijímame fenomén soc-realizmu na jeho výstave. Je kontraproduktívne prízvukovať morálny aspekt pri tom, čo verejnosť vníma ako socialistický pop – v tomto smere je ešte zbytočnejšie vnucovať pravdu o tom, že tragická doba je stelesnená v každom jednom jej obraze. Na druhej strane je úplne zbytočné ustupovať z pozície (v dobrom slova zmysle) moralistu, a v tomto robí Slovenská národná galéria dejinnú chybu, s úmyslom zapôsobiť na všetkých bez rozdielu a bezozbytku. Keď totiž po čase možno dôjde k „cyklickej zmene vkusu“, alebo k jeho hodnotovej kryštalizácii (postupne čoraz viac edukovaným publikom), môže takýto prístup skončiť neplánovanou premenou galérie na platformu, kde sa „história mení na divadlo“, v ktorom bude každé predstavenie, tak ako teraz, vnímané ako populárna rozprávka, ktorú nesmieme prerušiť.

  

Poznámka:

Všetky citované slová a pasáže sú z prameňa Sontagová, S.: Ve znamení Saturna. Paseka 2011, s.73-105 a sú preložené z češtiny.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?