Galéria Nedbalka – Zlatá klietka a nepochopené súčasné umenie

Autor: Richard Gregor | 28.5.2013 o 18:11 | (upravené 28.5.2013 o 22:10) Karma článku: 12,19 | Prečítané:  4367x

Riaditeľka a kurátorka Galérie Nedbalka v Bratislave, kunsthistorička Katarína Müllerová bola po približne polročnej činnosti odvolaná z funkcie. Dôvodom vraj bola nekvalitná výstava súčasného umenia.

„Počátkem 30. let se sami umělečtí pracovníci, vystrašeni sílící cenzúrou, nejednou obraceli na stranické vedení se žádostí o přesné instrukce, jak mají tvořit a jaké metody při tom mají užívat. Vedení pokaždé odmítlo takové instrukce poskytnout s odůvodněním, že umělec v Sovětském svazu má při volbě umělecké metody naprostou svobodu.“

Boris Groys – Stalinismus jako estetický jev. Výtvarné umění, XVI, 3/1992, s.66


Tešili sme sa vlani v októbri, že u nás konečne na súkromnej platforme vznikla galéria moderného umenia, akých poznáme vo svetových metropolách stovky. Tešili sme sa tiež z toho, že v jej pozadí je slušný podnikateľ s povesťou nepoškvrnenou politikou, a zároveň zberateľ, ktorý sa rozhodol svoje prostriedky investovať najlepšie ako sa dá – do kvalitného výtvarného umenia. V neposlednom rade sme sa tešili z toho, že sa riaditeľkou galérie stala mladá kunsthistorička s jasnou hodnotovou a vkusovou orientáciou, garantujúcou snahu o kvalitnú dramaturgiu v dôležitom čase úvodnej profilácie novej inštitúcie. Toto všetko boli vstupné argumenty, ktoré galérii od začiatku zabezpečili pozornosť kultúrnej obce.


Vďaka tomuto všetkému sme (ako kritici) prižmúrili oči nad nie úplne logicky zostavenými a nazvanými okruhmi v rámci stálej expozície, zloženej v mnohých prípadoch z kapitálnych diel slovenskej výtvarnej moderny. Prižmúrili sme oči nad nie veľmi konzistentným výberom diel úvodnej výstavy Stana Filka, o ktorej sám autor smutne povedal, že nezhromaždila jeho najvýznamnejšie práce. Táto tolerancia vyplývala predovšetkým z faktov, ktorých si bol každý vedomý: nová galéria potrebuje utriasť, jasne vyjadriť svoje ambície a filozofiu činnosti, zaviesť si štandardy svojej prevádzky. Potom už bude ľahké urobiť kozmetické korektúry omylov, ktoré v úvodnej eufórii vznikli. Ide o príznačný jav v rámci profilácie každej galérie, ktorá sa snaží byť relevantnou súčasťou kultúrneho diania. Tento proces obvykle trvá nie menej než tri roky, taká je skúsenosť z praxe.


Už následnou výstavou Juraja Rusňáka trafila kurátorka Katarína Müllerová do čierneho. Pre mnohých doslova objavila polozabudnutého sochára, navyše presvedčeného modernistu, čo konvenovalo ako odbornej, tak i laickej obci. Výstava bola pozitívne recenzovaná odborníkmi aj žurnalistami a Nedbalka ňou získala status inštitúcie, ktorej záleží nielen na svojom kredite, ale tiež na pravde o umení a na spravodlivom docenení umelcov, nezávislo na tom, či sú v zornom uhle pozornosti, alebo outsidersky tvoria v ústraní. Nie nepodstatným faktom je, že išlo o sochára – sochárstvo u nás potrebuje práve v dnešnej dobe zásadnú podporu, odbornú i legislatívnu; spomeňme si na na viacero zbúraných kvalitných sôch a na pochybné pokusy za verejné financie osadiť na námestia nové gýče.


V prípade aktuálnej výstavy Viditeľné trvanlivosti by vskutku málokto, kto sa len trochu orientuje v súčasnom umení predpovedal akýkoľvek problém. Kurátorka vybrala doma i medzinárodne osvedčených autorov mladšej a mladšej strednej generácie s jasne vyprofilovaným (a obhájiteľným) programom. Viacerí z nich sú na scéne už jedno či dve desaťročia, všetci získali či kandidovali na prestížne domáce i medzinárodné ocenenia. Podľa mojej interpretácie išlo autorke koncepcie o pomenovanie procesu či momentu, kedy sa tvorba umelca štýlovo ustáľuje a upevňuje – vybrala kvalitné diela pojednávajúce o serióznych témach. Všetko v efektnej inštalácii, hoci v komornom priestore. Výstava by v inej galérii pôsobila možno až konzervatívne, čo len podporuje fakt, že bol v prípade štýlu Nedbalky titul zvolený veľmi príhodne. Znie to úplne neuveriteľne, ale pravdepodobne práve pre túto solídnu a ku galérii zodpovedne zostavenú výstavu dostala Müllerová výpoveď.


Vieme, že súčasné umenie je pre mnohých zložitý oriešok. Nielen pre laikov, alebo pre konzervatívnu časť kultúrnej verejnosti, niekedy dokonca aj pre odborníkov, ktorí sa venujú starším obdobiam dejín umenia. Nepovažujem za potrebné vysvetľovať tu všetky dôvody, prečo je tomu tak: o.i. je to odraz dlhodobého (viac než stopäťdesiatročného) vývoja moderného a avantgardného umenia, ktoré má svoje dejiny a svoju historickú, politickú, spoločenskú, psychologickú, filozofickú, estetickú (...) a umeleckú vývinovú logiku. Slabá responzivita k aktuálnemu výtvarnému prejavu je u nás spôsobená tým, že jeho dejiny nie sú adekvátne zastúpené v učebných osnovách na všetkých typoch a stupňoch škôl, t.j väčšina študentov sa s výtvarným umením počas 18 rokov štúdia (po prípadné zavŕšenie vysokej školy) vôbec nemusí stretnúť. Napriek tejto slabej responzivite tvorí moderné a súčasné umenie fond neustále budovaného kultúrneho dedičstva, vznikajúceho aj v tejto chvíli, tu a teraz, práve v oblasti najsúčasnejších trendov. Pochopiť ho vyžaduje sústredené štúdium, dejiny umenia sú dnes komplikovanou a intelektuálne náročnou vednou disciplínou – žiaľ, človek si už od 19. storočia nevystačí iba s neškoleným vkusom, zobrazovacím talentom či citom pre krásno.


O čo tu teda ide?


Precenili sme Galériu Nedbalka v jednej veci – sami sme do nej automaticky projektovali hodnotovú misiu, ktorú poznáme ako overenú zo svetových galérií tohto typu. Hodnotovú orientáciu, o ktorej však ona sama prostredníctvom svojich majiteľov asi ešte nie je dostatočne presvedčená. Pri našom pozitívnom očakávaní sme si nevšimli, že za galériu sa vlastne nikto nevyjadril, aké hodnotové stanovisko smerom do budúcnosti zastáva. Do minulosti je to jednoduché – veď diela, ktoré sú v zbierke Nedbalky bezchybne lícujú zlatý fond dejín slovenského moderného výtvarného umenia, charakter ktorého v tejto podobe spoľahlivo desaťročiami definovala Slovenská národná galéria, Prvá slovenská investičná spoločnosť, Galéria mesta Bratislavy a ďalšie verejné či súkromné zbierky. Súčasnosť však nikdy neprináša také jednoznačné istoty: kde inde sa najlepšie ukáže hodnotová nestálosť, než na výstave súčasného umenia, ktoré zo svojho najvnútornejšieho princípu nesmie ísť nikomu konformne po srsti?


Súkromní majitelia galérie majú právo riešiť personálne záležitosti svojich organizácií ako chcú, rovnako ako majú právo určiť jej výstavné či zbierkotvorné smerovanie. Osobitne kunsthistorici zaoberajúci sa aktuálnym umením sú u nás už minimálne šesť desaťročí zvyknutí na to, že ich (najprv komunisti, potom nacionalisti, mečiaristi, regionálni politici...) perzekvujú a bezdôvodne vyhadzujú zo zamestnaní. Komu sa to stalo? „Len“ Alžbete Güntherovej-Mayerovej, Karolovi Vaculíkovi, Mariánovi Várossovi, Ľuborovi Károvi, Radislavovi Matuštíkovi, Eve Šefčákovej, Tomášovi Štraussovi, Igorovi Gazdíkovi, Zuzane Bartošovej, Kataríne Rusnákovej, Alene Vrbanovej, Vladimírovi Beskidovi, Ľudmile Kasaj-Poláčkovej, najnovšie Kataríne Müllerovej a, áno, dvakrát aj autorovi tohto blogu.


Galéria Nedbalka je súkromná inštitúcia a môže si robiť so zbierkou a výstavami čo chce. Nemôže však počítať s tým, že ju odborníci budú brať seriózne v prípade, že vyhadzovom potrestá kurátora za dobrú výstavu len preto, že je hodnotovo inde, než si predstavujú. Zostavenie výstavy je autorský počin s otvoreným koncom a ako taký je predovšetkým výzvou do diskusie o súčasnosti. Až táto následná diskusia (kritika atď.) výstavu dovršuje a uzatvára. Opakujem: diskusia, nikdy nie nanucovanie. Iba najväčší konformisti vytvárajú výstavy, ktoré sa páčia všetkým – spravidla v nemastných neslaných galériách orientovaných na zisk.


Neviem si predstaviť, ktorý slušný a seriózny kunsthistorik vstúpi po tomto extempore do spolupráce s Nedbalkou, resp. neviem, koľko času a peňazí to bude Nedbalku stáť. (V Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici trvalo embargo štyri roky, kým s ňou po bezdôvodnom odvolaní riaditeľky začali renomovanejší umelci a „emerging“ kurátori systematickejšie spolupracovať.) Odvolanie Müllerovej je zmarenou šancou, išlo o zbytočný unáhlený krok, ktorý opäť raz svedčí o tom, že sa spoločenský vývoj nedá urýchliť, že niektoré fázy kultivácie a zžívania sa s vlastnou kultúrou sa nedajú preskočiť. Ani s najlepšími a najčestnejšími úmyslami, ani s obrovským množstvom cielene vynaložených financií. Nič z toho so sebou automaticky nenesie vedomie o tom, že udržateľná vrcholová galeristika je zložitá práca s miskami váh, že prináša hodnotový profit iba keď je fundovaná a zároveň otvorená, bez predsudkov, komunikatívna a predovšetkým odborne slobodná.


V stálej expozícii Galérie Nedbalka visí aj obraz Mariána Čunderlíka Architektonická figúra II. z roku 1958. V októbri uvedeného roku mal mať Čunderlík prvú samostatnú výstavu v Galérii Cypriána Majerníka – jej vernisáž sa umelo odkladala, a keď nastala, tak ju komunistickí funkcionári (predovšetkým Michalides) po niekoľkých hodinách dali zatvoriť. Diela dnes významného modernistu boli vtedy súčasným umením, ktoré pre určitých ľudí (reprezentujúcich režim) nebolo stráviteľné. A autor bol v danej chvíli podstatne menej verejne známy, než sú dnes účastníci výstavy Viditeľné trvanlosti v Nedbalke Erik Binder, Lucia Dovičáková, Tomáš Džadoň, Marek Kvetan, Patrik Kovačovský, Svätopluk Mikyta a Michal Moravčík – traja posledne menovaní boli v minulosti viťazmi Ceny Oskára Čepana (Ceny pre mladého výtvarníka roka), ostatní boli aspoň raz jej finalistami.


Je k tomu potrebné ešte niečo dodať?

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?