Pomsta starostky Rosovej

Autor: Richard Gregor | 9.3.2014 o 22:12 | (upravené 9.3.2014 o 22:22) Karma článku: 14,19 | Prečítané:  10843x

Médiami prebehla správa o dočasnom zatvorení Galérie Cypriána Majerníka pre nedostatok financií. Starostka Rosová nazvala medializáciu situácie terorom zo strany pracovníkov a rozhodla, že teraz už galéria žiadne peniaze ani nedostane. Pritom je predovšetkým jej zodpovednosťou, že:

- od 1.12.2013 nemá zbierka GCM odbornú ani fyzickú správu, ktorú nariaďuje zákon,

- všetci zamestnanci, ktorí sa o zbierku starali boli prepustení,

- za účelom zachovania chodu galérie boli pracovníci nútení pracovať 3 mesiace zadarmo,

- zmluva o spolupráci pri ďalšej činnosti GCM má kratšiu účinnosť, než bolo dohodnuté a namiesto 1.12.2013 bola podpísaná až koncom januára 2014,

- od apríla 2013 neustále redukovala vlastné sľuby o podpore GCM – z 20.000€ až na nulu,

- zavádza verejnosť nadhodnotenými údajmi o rozpočte galérie v minulosti,

- zmenila svoje rozhodnutie prenajať galérii atraktívnejšie priestory.

Dá sa chápať aktuálne konanie starostky inak ako pomsta?

Boli sme nútení z prevádzkových dôvodov na čas zavrieť svoju galériu preto, lebo bývalý zriaďovateľ (Mestská časť Bratislava-Staré Mesto) nenaplnil zmysel platnej zmluvy o spolupráci a neposkytol včas finančné prostriedky. Následne starostka mestskej časti oznámila, že žiadne peniaze nebudú, lebo Staré Mesto nebude podporovať zatvorenú inštitúciu. Isto k tomu prispel aj fakt, že som na vernisáži 28.2.2014 otvorene starostku v jej prítomnosti kritizoval. Základné demokratické práva, ako je pozastavenie činnosti vlastnej nezávislej inštitúcie a medializácia pravdivých faktov o nesplnených sľuboch považuje starostka Táňa Rosová za teror.

Pravdou je, že galerijní pracovníci tri mesiace brigádovali zadarmo, rovnako kurátorka zbierky, ďalej kurátorka aktuálnej výstavy a tiež dobrovoľníci, ktorí ju inštalovali. Po troch mesiacoch sa už vlastné vklady a ľudská a odborná ochota jednoducho vyčerpali. Naviac, výstavu (objektov vo vlastníctve Starého Mesta) treba strážiť nielen formálne, ale aj z hľadiska hmotnej zodpovednosti. Tú si žiadny dobrovoľník na svoje plecia nikdy nevezme, na ňu treba riadne zazmluvneného pracovníka.

Navyše, tesne pred naším rozhodnutím vyšlo najavo radikálne uznesenie poslaneckej kulúrnej komisie, v ktorom sa píše, že sľúbený finančný príspevok navrhujú poslanci výrazne znížiť a zbierku juvenílií, ktorá tvorí základný pilier galerijnej identity, navrhujú darovať konkurenčnej inštitúcii.

Toto bola posledná kvapka v situácii, kedy nás mestská časť už rok doslova ťahá za nos.

Galéria Cypriána Majerníka vznikla legitímnym unesením skoro štyridsať členného Miestneho zastupiteľstva v roku 2007, zaniká však z iniciatívy pár ľudí, a ešte naviac v nedôstojnej atmosfére plnej zavádzania zo strany verejných činiteľov. O jej „transformácii“ síce opäť rozhodlo zastupiteľstvo, nie je to však súčasť žiadnej rozvojovej kultúrnej vízie. Jediný dôvod, ktorý som dodnes počul bol, že pre mestskú časť je zriadenie galérie luxus – tento luxus však nikto nekvantifikoval, rovnako, ako k tomuto vyjadreniu neexistuje finančná či iná analýza. Ani nemôže existovať, pretože by ukázala, že GCM odčerpávala ročne len sumu na úrovni 5-8% rozpočtu oddelenia kultúry (!) – a to sú peniaze, ktoré centrum nášho hlavného mesta na vizuálne umenie prostredníctvom špecializovanej a renomovanej inštitúcie (od roku 1957) vynakladať rozhodne môže. Len ako poznámku uvádzam, že skoro takú istú sumu, ako bola výška príspevku, si na seba GCM vedela sama zarobiť, čo je z percentuálneho hľadiska medzi slovenskými galériami najlepšia bilancia. V tejto súvislosti je neuveriteľné, že v argumentácii starostky, ktorá v SME hovorí o 70.000€ ročne, sa suma nami získaných grantov (27.000€) prirátava k príspevku mestskej časti, aby to vyzeralo, že galéria stála Staré Mesto oveľa viac.

Z môjho šesťročného pôsobenia ako zamestnanca MČ Bratislava-Staré Mesto, ktoré som v roku 2007 začal úspešným zdolaním trojkolového výberového konania na miesto vedúceho oddelenia kultúry, mi okrem iného zostali v pamäti dva výroky súčasnej starostky. Prvý výrok (1.) odznel verejne na tlačovke v apríli 2013: „Staré Mesto nepotrebuje kultúrnu politiku, pretože to nie je Ministerstvo kultúry“. Druhý výrok (2.) sa mi ako verdikt doniesol sprostredkovane, keď sme sa pokúšali uchádzať sa o európsky grant: „Keď si galéria sama zoženie peniaze na spoluúčasť, potom môže prostredníctvom Starého Mesta žiadať o európsky grant!“. Doplňujúce vysvetlenie som dostal opäť osobne: „Čo konkrétne má mestská časť z toho, že galéria dostane európsky grant?“.

1.

Pri prvom výroku nám postačí uvedomiť si, že bratislavské Staré Mesto je z určitého hľadiska historicky jedným z najdôležitejších území nášho štátu. Nie je to miesto, ktoré môže subvenovať potenciálny investor (napríklad výstavbou továrne), vlastné nehnuteľnosti sa tiež dajú odpredávať len do určitého momentu (kým sa ich počet nevyčerpá), podzemné parkoviská tiež nemôzu byť všade atď. Nikde som sa doposiaľ nestretol s artikulovanou víziou reálneho hospodárskeho rozvoja, so stratégiou, ako má naše mesto v budúcnosti vyzerať – okrem možno už dobiehajúceho Plánu hospodárskeho a sociálneho rozvoja (PHSR) z roku 2008, v ktorom Staré Mesto, mimochodom, využilo kultúrno-politickú stratégiu, ktorú som vypracoval (a v ktorej GCM figuruje). Nevieme, čo originálne budeme v budúcnosti ponúkať návštevníkom, ako budeme čeliť narastajúcemu počtu turistov (čo je problém mnohých európskych destinácií). Pravdou v skutočnosti je, že v historických mestách Európy tvoria zisky z kultúry zásadný podiel zarobených financií, aj v zapadnutom talianskom mestečku vedia to, čo my nie: že musíme rozmýšľať smerom dopredu, že kultúrnu stratégiu potrebujeme. Dobrá kultúrna politika môže byť do budúcnosti základ úspešného hospodárenia, po dôkaz si môžeme ísť do tisícov západoeurópskych miest. U nás však sa deje úplný opak. Neuváženými a osobne ladenými rozhodnutiami poslancov, súbežne s neodborným a politicky dosadeným vedením oddelenia kultúry sa všetko to, čo bolo pripravené na rozvoj a evaluáciu, systematicky likviduje (tri špecializované Staromestské centrá, spoločný web, Galéria Faica, Galéria Cypriána Majerníka – všetko zavedené zo spoločných financií). Ráta sa s tým, že hodnotná kultúra je na periférii záujmu spoločnosti, t.j. že si toto barbarské ťaženie nikto nevšimne – zvlášť, keď sa budú prostriedky naďalej liať do prvoplánových podujatí, ergo do permanentného pábenia citovo manipulovateľného elektorátu.

Pravdou je, že budúci predstavitelia Starého Mesta skôr či neskôr pochopia, že kultúrnu stratégiu a vykonávateľov kvalitnej kultúry potrebujú. Dovtedy sa však pravdepodobne všetko, čo je rozvojaschopné, zničí a zdecimuje, začať sa bude musieť na zelenej lúke, čo bude v konečnom dôsledku oveľa drahšie, pomalšie a menej konkurencieschopné.

2.

Druhý výrok žiaľ ukazuje nepružnú predstavu o manažmente. Za zverený úsek môžem žiadať finančne zaujímavý grant, musím si však sám zohnať spoluúčasť – tak znel verdikt. Protiargumentoval som, že existuje samostatný podprogram grantového systému MK SR, ktorý podporuje dofinancovania získaných grantov, pretože je tu významný štátny záujem (vedieť) čerpať európske fondy. Rovnako som navrhoval, že sa v galérii vieme uskromniť, pracovať určitý čas za pomoci dobrovoľníkov a našim rozpočtom na celoročnú činnosť (cca. 14.000€) „garantovať“ spoluúčasť pre prípad, že by sme na MK SR s dofinancovaním nepochodili. Nepresvedčil som. Niekoľkomesačná práca vyšla nazmar, ale horšie je, že dobrý projekt sa neuskutočnil. Veď načo aj – úžitok z neho by mala staromestská kultúrna verejnosť a nie kasa mestskej časti. S takýmto prístupom nebude nikdy možné uchádzať sa o významnejší grant – ak si totiž sám zabezpečím spoluúčasť, nemám potom žiadny dôvod žiadať menom mestskej časti, ktorá mi len komplikuje a časovo prolonguje uzatváranie zmlúv a tiež účtovanie. Navyše, ak má pre mesto úžitok len to, čo prinesie peniaze do mestskej kasy, aký má potom zmysel akákoľvek aktivita v oblasti vzdelávania, kultúry, v sociálnej sfére, ktoré nie sú modelované na komerčný, ale hodnotový typ zisku?

V roku 2013 sa z iniciatívy poslaneckej Kultúrnej komisie vedenej MUDr. Halkou Ležovičovou (nominantkou KDH) začal proces transformácie GCM pod CEVIUM, n.o., ktoré sme založili len za týmto účelom. Ide v zásade o dve zmluvy: jedna o spolupráci a druhá o správe zbierky umenia. Ponechám bokom otázku práva v tom, že si Staré Mesto chce ponechať umeleckú zbierku napriek tomu, že výtvarníci darovali diela v hodnote cca. 50.000€ vyslovene v prospech GCM, t.j. len preto, že Staré Mesto zriaďovalo GCM a podporovalo jej odborne náležitú činnosť. Menom bývalého vedenia galérie musím podotknúť, že sme o transformáciu záujem nemali, že spôsob jej vedenia bol od počiatku neodborný a emotívny, bez znalosti zákona, že bol personálne nekorektný (v prípade mojej výpovede dokonca nezákonný), k vlastným záväzkom liknavý a ku galerijným výkonom absolútne ľahostajný. Galéria pritom ďalej pokračovala v nadštandardnej práci so zbierkou, odborne a divácky oceňovanou výstavnou a prezentačnou činnosťou, časopisom (Jazdec), webovým portálom (www.artdispecing.sk), dokonca zaviedla knižnú edíciu, ktorá má po roku už za sebou tri umenovedné tituly.

Treba v tejto chvíli konečne povedať, že všetko, čo nám bolo doposiaľ zo strany starostky od apríla 2013 ústne prisľúbené, sa buď neuskutočnilo, alebo výrazne redukovalo: dĺžka platnosti zmluvy (z 5 na 2 roky), z výšky garantovaného príspevku (z 20.000€ na 12.000€, potom 7.000€ a nakoniec 0€), získanie priestoru prístupného z ulice (prisľúbený priestor bývalej Galérie Byzant – nedodržané), prechod zriaďovateľskej pôsobnosti na neziskovú organizáciu 1.12.2013 (uskutočnený až koncom januára 2014), vznik čiastočného úväzku správcu depozitára v decembri (po uplynutí 3 mesiacov sa začalo vágne hovoriť o dohodárovi s bližšie neupresneným platom) a ďalšie. Toto som mal na mysli, keď som písal o ťahaní za nos. Buď nám Staré Mesto vlani nemalo tieto podmienky sľubovať, alebo ich malo splniť.

Akú má teda možnosť brániť sa naše združenie? Dávam si záležať – a aj v starších blogoch k tejto téme som o to dbal – na tom, že zverejňujem len fakty a nepodsúvam interpretácie. Nemôžem za to, že nech sa na našu kauzu hocikto pozrie z ktoréhokoľvek uhla pohľadu, vždy vidno to isté: na jednej strane úzky okruh zanietených odborníkov dokázateľne vytvoril manažérsky aj odborne prosperujúcu, udržateľnú a rozvojaschopnú inštitúciu – na strane druhej sa viacero politikov, bez anabázy takýchto vlastných úspešných projektov a z hľadiska odbornosti kultúre značne vzdialených, bez artikulovania relevantných dôvodov rozhodlo túto inštitúciu zrušiť. Po mnohých vyjednávaniach, od korektných po takmer „inkvizičné“, ktoré neviedli k nášmu jedinému cieľu, a to k dosiahnutiu súladu so zákonom v oblasti zbierky (za ktorú pociťujeme od počiatku zodpovednosť), sme mali jedinú možnosť – demokraticky na nevyhovujúci stav upozorniť štandardnými dostupnými prostriedkami.

Minulý utorok došlo počas ranného stretnutia starostky, vicestarostu, vedúceho oddelenia kultúry, členov poslaneckej kultúrnej komisie (všetko nominantov a členov politických strán) s novinármi konečne k doznaniu ich konkrétnej osobnej politickej zodpovednosti za likvidáciu Galérie Cypriána Majerníka. Možno je to definitívny záver úspešnej päťročnej činnosti, možno to, naopak, galériu dokonca posilní – mám pocit, že u nás sa vždy lepšie spomína, než deje, že skutočná hodnota vecí sa vyzdvihuje až vtedy, keď už ich prezencia prestane byť tŕňom v oku, keď sa stratí konkurencia, nech by nespočívala v ničom inom, než v tom, že sa niečomu a niekomu darí.

Treba dodať ešte jedno: pre nás Galéria Cypriána Majerníka nie je personifikovaná s našimi osobami tak, ako pre Staré Mesto, ktoré ide v priemete dnes už otvorene mediálne šírených osobných averzií voči mojej osobe zničiť všetko, čo sme urobili. Dokonca vrátane toho, že skôr či neskôr príde aj o majetok, ktorý sme mu zadarmo získali. Som však presvedčený, že Galéria Cypriána Majerníka tu ako princíp bude prítomná: či v podobe poľutovaniahodného precedensu likvidačného prístupu pravicovej politiky ku kultúre, alebo v podobe idey o kreatívnej práci v rámci dejín nášho výtvarného umenia de facto bez závislosti na štandardných výstavných priestoroch, alebo v podobe riadne fungujúcej výstavnej inštitúcie tak ako doteraz.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?