Jana Kapelová vytvorila pred časom dielo "Kunsthalle - súhrnná správa o stave ustanovizne" (2011-2012), ktoré pozostávalo z rozhovorov s umelcami a kultúrnymi manažérmi (vrátane autora týchto riadkov), ktorí sa na (dlho neúspešných) prípravách kunsthalle rôznou mierou podieľali. Premiérovým vystavením diela "na mieste činu" Kapelová anticipovala reálne zriadenie KHB. Jeho komplexnosťou a vynikajúcim načasovaním sa nie úplne zaslúžene dostala na samý záver pätnásťročného procesu do pozície hlavného arbitra celej problematiky, ktorého názor je citlivo vnímaný nielen spriaznenými výtvarníkmi, ale aj kultúrnymi inštitúciami, k vyjadreniam ju často vyzývajú aj médiá.
O to je zarážajúcejšie, že vo svojom poslednom komentári autorka vôbec nevzala do úvahy vývoj, ktorý medzi vznikom jej diela a vznikom KHB nastal. Založením KHB totiž vyvstali zásadné teoretické aj praktické stránky výkonu práce, súvisiace napríklad s faktom, že KHB je galériou Slovenského centra vizuálnych umení (SCVU), ktoré má svoj štatút a presne stanovené funkcie, ďalej so zložitou administratívou štátnej organizácie (Narodné osvetové centrum, pod ktoré SCVU patrí), s časovou náročnosťou a postupmi kurátorskej práce, nevyhnutným výskumom, ktorý jej predchádza, s otázkami autorstva a zodpovednosťami ku koncepciám výstav, s nevyhnutnosťou internej i externej publikačnej činnosti zamestnancov (ktorá sa pri uchádzaní o zamestnanie vyžaduje), s časovým a priestorovým podielom tohtoročných rekonštrukčných prác v bezmála 2000m2 výstavných sál atď. (Rád by som v tejto súvislosti poodhalil, že Kapelová bola v roku 2008 necelý polrok zamestnankyňou oddelenia kultúry Miestneho úradu Mestskej časti Bratislava-Staré Mesto, a to na administratívnej pozícii, čiže má so zákonnými postupmi verejnej správy priamu skúsenosť.)
Dalo by sa teda zhrnúť, že pisateľka opomenula takmer všetky organizačné, legislatívne, ale aj ľudské determinanty náročnosti vedeckej a manažerskej činnosti v prípade novovzniknutej štátnej organizácie, existujúcej bez predchádzajúceho personálneho a procedurálneho zázemia, čím samú seba a trochu aj spomínané dielo, vďaka ktorému isto získala v tomto roku Cenu Oskára Čepana, de facto vymkla z ich vlastnej témy (v zmysle kontinuity).
Môžeme samozrejme namietať, že Kapelovej dielo vzniklo ako súčasť dizertačnej práce na Vysokej škole výtvarných umení (2012), ergo pri jeho zrode stála školiteľka (Doc. Anna Daučíková), a tým pádom nemusí mať súvis s neskorším vlastným aktivizmom autorky. Potom je ale nevyhnutné interpretačne pripustiť, že videoinštalácia skôr uzatvára agendu zložitého a dlhodobého rodenia sa kunsthalle a s aktuálnou praxou už vzniknuvšej KHB nemá, ani ono, ani autorka nič spoločné. Tým sa očakávaná arbitrárnosť Kapelovej názoru po správnosti poruší a môže začať faktická diskusia o tom, ktoré očakávania ohľadom KHB sú za danej legislatívy uskutočniteľné, môžeme polemizovať o reálnych možnostiach konkrétnych krokov v rámci jej činnosti, autorského práva v prípade koncipovania výstav atď. K tejto debate radi poskytneme všetky fakty tak, aby už v budúcnosti nedochádzalo k chybným interpretáciám a obvineniam na hranici ohovárania.
(Autor textu pôsobil ako poverený riaditeľ SCVU v čase od 1.7. do 30.11.2014)
